Čas, neúprosný a spravodlivý

V tieto dni veľa premýšľam nad odpoveďami, pretože dostávam  mnoho otázok. V nepravidelných intervaloch mi zvoní telefón a priatelia a kolegovia sú zvedaví ako sa mám, čo robím a či sa netrápim. No, trochu sa trápim, prečo by som nepovedala? 

A priatelia, pobúrení dobou a všeličím ma nabádajú: “Veď niečo povedz! Všetci vieme, ako to bolo a aké to je.

” A tak podobne. Nuž, keď všetci vieme, prečo o tom nehovoríme?

Dnes predpoludním som pila kávu a zavolala mi mamina sestra. “Veď niečo povedz… Ako sa máš? Ozaj, v dedine idú vymeniť farára. Ten namyslený odchádza, dajú nám nového.”

Nový nemusí byť žiadna výhra. Chalanov, čo nechcú deti a vnúčatá je čoraz menej, viera sa stáva osobnou záležitosťou, čímsi súkromným medzi Bohom a jednotlivcom. Kňazské semináre zívajú prázdnotou, ročne končí iba pár čudákov.  Jedného takého možno šupnú k nám. Ale možno bude čudný takým tým pozitívnym spôsobom, chápete. Možno bude hrávať s deckami futbal, možno bude dobrým psychológom, možno vymyslí po omši agapé, možno bude skromný, súcitný a srdečný, možno nebude z kazateľnice sypať urážky a výhražky, možno rozžiari ten prastarý kostol a hovoriť bude o láske. Dal by Boh, všakáno.

Možno nebude pedofil.

Už zomrel, ten starý farár. Zomrel pred pár rokmi, mal tuším cez deväťdesiat. V dedine sa mu hovorilo farálko. Učil náboženstvo, aj za komunistov normálne vyučoval v škole náboženstvo. Fakt, aj v sedemdesiatych rokoch, to je na neuverenie. Prelustrovala som zoznamy eštébákov a je tam označený ako samotár. No, to bol, to je pravda. Keď nemusel, nikomu sa neprihovoril, na nikoho neusmial. Asi preto ho nechali na pokoji, lebo ten veru nikoho k viere nepriviedol. Poslušne držal ústa a komunisti ho nechali, nech zbiera koruny do zvončeka. Alebo ktovie,  možno sa za istých okolností vedel rozrozprávať. Keď ho zavolali, nech sa zastaví a pospomína, čo nové a tak… Možno preto ho nechali učiť to náboženstvo, nech si ďalej nerušene volá dievčatá v puberte odpovedať pred tabuľu. Viete,  farálko mal rád, keď mu pritom sedia dievčatá na kolenách. Hladkal ich po chrbátiku a po stehnách a nežne po zadku tými krátkymi tučnými prstami. Áno, robil to. Áno.

Niektoré dievčatá to isto povedali doma, len tak ledabolo, medzi rečou, ticho, opatrne. Dobré kresťanské matere im strelili spakruky po ústach. “Čo to trepeš, ty sprostá? Čo to vyprávaš? Steš poránnu cez hubu? Čo si utíráš hubu o farálka! Abys to nide nevyšplechla!”

A tak to zostalo doma. Uviazlo to kdesi v nevymaľovaných kútoch, zostalo to zadusené vnútri duše a nech prejde hocaká dlhá doba, nech sa bárs premení detská tvár na tvár stareny, ani tak to nezabudnú. Nikdy.

Moja mama vyzerá ako ja. O týchto veciach nechce hovoriť, ani keď sa jej spytujem. Ani ja nič nehovorím. Ako keby som chcela zabudnúť, vytesniť... Tam, dúfam, končí naša podobnosť.

Už je po smrti, farálko. Preto o tom teraz hovoria. Lebo už im neublíži. Starec odišiel na pravdu Božiu. Nezostalo po ňom nič, čo by stálo za reč. Ba niečo… Niečo predsa. Jeho nemelodický hlas, ktorý sa dral z tučného krku,  z mäsitých vlhkých ovisnutých gámb, ktorým zvestoval Božie narodenie na polnočnej. Vonku bol sneh, treskúca zima, chlapci si chystali petardy a ja som trpela v čižmách na opätku, stála som celkom napredu, ako sa na dievky patrí, dokonca som tuším čítala prosby. Z toho kostola sa dívam na svet, z tej dediny. Už to inak nebude. Tam patrím, odtiaľ som a tam sa vraciam, ustavične, týždeň čo týždeň, spojená s babkinou záhradou a s tým kostolom ako s pupočnou šnúrou.

Čo môžem povedať? O farárovi hovorím, pretože už nie je. Stala sa mu taká spravodlivosť, že on sa podel a ja som zostala, aby som o tom vydala svedectvo.

Predvčerom mi zavolal cudzí človek a ticho mi povedal: “Jediné, čo má v živote zmysel, sú filmy. To ostatné je iba lobing a politika. Napíšte scenár.”

Aký veľký dar mi dal!

Čas je neúprosný a spravodlivý. Raz budeme na pravde Božej. Aj tí, ktorí v smrť neveria, pre ktorých vďačnosť, úcta a Pravda nemajú žiadnu cenu.

Nie azda?