Totálna sračka
Ten film.
Začalo sa to dávno, mala som 53 kíl, ani jeden šedivý vlas a 25 rokov. Na prijímačky na réžiu chceli, aby sme nakrútili nejaký film. Nebola to povinná jazda, veď kameru nemusí zohnať každý, ale predsa len. Bolo to napísané v kolónke "dobrovoľné" a to znamená, že vlastne je to povinné. A vtedy som sa prvýkrát zľakla, že to, čo vyplodím, bude TS. Je to strašné slovné spojenie, nepôvabné a akési nepatričné, ale v celej svojej formálnej i obsahovej povahe nesie najčistejší význam toho, na čo takto nekultivovane odkazuje.
S básničkou, románom, kresbou je to iné. Keď sa autorovi zdá, že napriek úsiliu je výsledok TS, proste dielo roztrá, podpáli, strčí do šuplíka a neukáže ani mame. Ale film, to je toľko úsilia, toľkých ľudí, za toľké peniaze, že jedno je isté. Aj keď to bude TS, aj tak s tým musíte von. Proste musíte.
Na prijímačkách nás boli mraky. Niektorých som si zapamätala, napríklad Poliaka Lukáša Wojciechowského, ktorý sa pretrápil až do predposledného kola a ktorý mi o pár rokov neskôr fotil na pľaci Cypriána (a fotil neskutočne)! A potom si pravdaže pamätám tých, ktorí sme nakoniec nastúpili do prvého ročníka. Nastúpili sme ôsmi, skončili sme tri. Teda vlastne tri a o rok neskôr aj Maťo Prikler. Ale vtedy, v roku 2008, iba tri. Keď zverejnili na webe výsledky prijímačiek, bola som na prvom mieste s neviem akým počtom bodov a hneď za mnou Ferencová. Marta potom zvykla hovoriť, že som bola prvá, lebo vtedy nemala dobrý deň.
Bývala vtedy na Obchodnej, mala jedno dieťa, škôlkarku Terezku. Vysedávali sme s Ferencovou v kaviarni na Obchodnej, ktorá už prestala existovať a donekonečna sme sa rozprávali o filmoch. Učili nás Párnický a Šulík a Luther a my sme ich milovali a adorovali a oni to vedeli a bolo im to fuk. Mysleli si, že z nás aj tak nič nebude a vlastne skoro ani nebolo, ale Ferencová a ja sme mali jedna druhú a robili sme všetko, aby niečo z toho všetkého bolo.
Závideli sme si hercov, tému filmu, kameramana, produkčných, topánky a miesto na parkovanie. Tá naša svätá trojka nás chcela naučiť robiť filmy a učili nás to v duchu hesla "prax, prax, prax". Vo výsledku to znamenalo, že sme takmer každý týždeň niečo nakrúcali. Zadania nemali konca a každé nové sa zdalo nemožné. Natočiť jednozáberovku, jednozáberovku na tému Autoportrét, na tému In flagranti (Ferencová: "To akože pri čine? Pri akom?"), strihové cvičenie, adaptáciu, kamerové cvičenie a ešte jedno a potom znova a inak... Potom sme tie filmy, ktorých rozpočet bol nula korún, vtedy ešte naozaj korún (a v ktorých nám hrali zadarmo herci, ktorí dnes berú v telke 800 Eur na deň), museli odpremietať pred svätou trojkou a ešte pred celou školou, čo bolo skoro rovnako hrozné, ako predstava, že sa celá škola pri pozeraní unudí na smrť.
Strašne som sa bála, že môj film bude TS a dúfala som, že ak aj bude, Ferencovej bude ešte horší. Bolo to úprimné a vzájomné. Ferencovú v treťom ročníku vyhodili zo štátnice z Dejín svetového filmu, lebo nevedela kto je Jacques Tati. Teda, aby som bola exaktná, nielenže to nevedela, ale z tvárou, na ktorej sa jej nepohol sval, sa spýtala skúšajúcej, pričom druhé "t" v priezvisku geniálneho francúzskeho režiséra po slovensky zmäkčila: "Aký tati?" A bolo vymaľované. O minútu vyhodili aj mňa, lebo skúšajúca navrhla, aby som to teda Marte povedala ja. Na opravný termín sme prišli sebavedomé a úplne hlúpe. Z trucu sme si nepozreli jediný Tatiho film a nepozreli sme si ho dodnes. Zadali nám otázky a poslali nás pripravovať sa za dvere. Za dvere, na chodbu. Za dverami, na chodbe prechádzali študenti filmovej vedy a tak sme tie štátnice spravili. Známku si nepamätám.
Začalo sa to dávno, mala som 53 kíl, ani jeden šedivý vlas a 25 rokov. Na prijímačky na réžiu chceli, aby sme nakrútili nejaký film. Nebola to povinná jazda, veď kameru nemusí zohnať každý, ale predsa len. Bolo to napísané v kolónke "dobrovoľné" a to znamená, že vlastne je to povinné. A vtedy som sa prvýkrát zľakla, že to, čo vyplodím, bude TS. Je to strašné slovné spojenie, nepôvabné a akési nepatričné, ale v celej svojej formálnej i obsahovej povahe nesie najčistejší význam toho, na čo takto nekultivovane odkazuje.
 |
| Nakrúcanie absolventského filmu Mlyn. Ja a Timotej Križka, ktorého som minule nespoznala v kaviarni. |
Na prijímačkách nás boli mraky. Niektorých som si zapamätala, napríklad Poliaka Lukáša Wojciechowského, ktorý sa pretrápil až do predposledného kola a ktorý mi o pár rokov neskôr fotil na pľaci Cypriána (a fotil neskutočne)! A potom si pravdaže pamätám tých, ktorí sme nakoniec nastúpili do prvého ročníka. Nastúpili sme ôsmi, skončili sme tri. Teda vlastne tri a o rok neskôr aj Maťo Prikler. Ale vtedy, v roku 2008, iba tri. Keď zverejnili na webe výsledky prijímačiek, bola som na prvom mieste s neviem akým počtom bodov a hneď za mnou Ferencová. Marta potom zvykla hovoriť, že som bola prvá, lebo vtedy nemala dobrý deň.
 |
| Pankáčina. Študentský film. Každý. |
Závideli sme si hercov, tému filmu, kameramana, produkčných, topánky a miesto na parkovanie. Tá naša svätá trojka nás chcela naučiť robiť filmy a učili nás to v duchu hesla "prax, prax, prax". Vo výsledku to znamenalo, že sme takmer každý týždeň niečo nakrúcali. Zadania nemali konca a každé nové sa zdalo nemožné. Natočiť jednozáberovku, jednozáberovku na tému Autoportrét, na tému In flagranti (Ferencová: "To akože pri čine? Pri akom?"), strihové cvičenie, adaptáciu, kamerové cvičenie a ešte jedno a potom znova a inak... Potom sme tie filmy, ktorých rozpočet bol nula korún, vtedy ešte naozaj korún (a v ktorých nám hrali zadarmo herci, ktorí dnes berú v telke 800 Eur na deň), museli odpremietať pred svätou trojkou a ešte pred celou školou, čo bolo skoro rovnako hrozné, ako predstava, že sa celá škola pri pozeraní unudí na smrť.
 |
| Milan Bahúl a Zuzana Krónerová. Zadarmo. |
 |
| Lukáš Latinák. Zadarmo. Báli sme sa, že stratí veslo a odpláva do Čierneho mora. |
Vždy, keď Martu za nejaký film naša svätá trojka pochválila, myslela som si, že sú úplne mimo, lebo veď ten jej film je TS. Keď pochválili mňa, myslela si to isté Marta. Takto sme strávili bok po boku päť rokov. Nakrútili sme množstvo krátkych filmov a zopár stredometrážnych. Časť z toho bola TS, ale niektoré boli skvelé, vyhrali nejaké festivaly a reprezentovali našu svätú trojicu a školu a nás a tak. Naposledy sme sa videli na promócii.
Keď som nakrútila Cypriána, zavolala mi, že mi blahoželá "k.... (spravila pauzu) tomu výkonu". Možno si myslela, že Cyprián je TS, to neviem, ale zavolala. Zo všetkých mojich kamarátov, spolužiakov, kolegov, učiteľov, zo všetkých tých desiatok ľudí, s ktorými som robila študentské filmy, vysedávala v bufete a strižni, s ktorými som zdieľala život, zavolala jediná. Moja Marta. :-)
Máločo som si priala tak úprimne a urputne, aby aj Marta nakrútila film. Hocijaký. Aby sme sa mohli pretekať, porovnávať a volať si.
 |
| Kamil Mikulčík. Masky sme mu lepili tuším v bufete. |
Po Vianociach sme sedeli v distribučke a zvažovali, aký vizuál plagátu by mal mať Únos. Keď sme zvážili, zvažovali sme ešte stratégiu kampane a ešte sme hovorili o tom novom filme, čo ide v Januári do kín. Nejaká Evitovka. Všetko alebo nič. Režírovala Ferencová.
Medzičasom sa jej narodilo ešte jedno dieťa (ja mám iba jedno, uf...), vo veku 37 rokov (ja som to stihla do 35, yes...) a prognózy boli, že spravia 250 000 divákov (čože ???). Keď bol film vonku, zavolala som jej.
Že blahoželám k .... výkonu. :-)
Všetko alebo nič trhol rekord v návštevnosti za prvý víkend (néééé). Únos ho prekonal (néééé). Znova sme si volali. Chcela by som, aby to takto zostalo.
Strach, že výsledok bude TS nikdy nepomienie a každý, kto kedy spravil film, vie, o čom hovorím. Film existuje iba v okamihu, keď sa naň niekto díva. Je to iba ilúzia, striedajúce sa obrázky, neuchopiteľné, emócia, ktorú si možno divák zapamätá. Obraz, ktorý si možno zapamätá. Ktorý čosi zmení. Ak film spôsobí návrat diváckej dôvery v slovenskú kinematografiu, potom nevznikol nadarmo. Ak film prebudí pamäť národa, nevznikol nadarmo. Ak zakonzervuje pohyblivý obraz sveta, nášho sveta, nevznikol nadarmo. Žiadny slovenský film nikdy nevznikol nadarmo. Každý jeden sa snaží, s väčším, alebo menším úspechom, povedať čosi dôležité, alebo proste iba spraviť divákovi radosť. Niekedy sa to nepodarí, to je fakt. Ale aj ten najhorší film, aj ten, ktorý je TS, je užitočnejší, než tá najlepšia filmová kritika.
