Až prejde sto rokov, láska...

Keď píšem scenár, alebo dialóg, alebo keď už stojím na pľaci, nepremýšľam. Nie v tom momente, v momente tvorby. Vnímam vety a ľudí emocionálne. Vraciam sa k momentom, preciťujem ich a ak sú krásne, kontemplujem. Maily sa snažím najprv dva razy prečítať, než ich odošlem, snažím sa byť vecná a faktická, ale odporuje to tomu, čím som, kým som. Ak by som bola vecná, nemohla by som napísať báseň, nemohla by som nakrútiť ani jednozáberovku. 

Jedna moja kamarátka si na facebooku upravila dátum narodenia, aby nikto nevedel, že už mala päťdesiat. Ja mám svoj vek rada. Narodila som sa na Valentína pred štyridsiatimi rokmi a nič si z toho nepamätám. Ale prisahám, že niekedy cítim to mrazivé februárové ráno za oknami, sneh a čudný smútok, vyhostenosť a strach zo samoty, ktorá ma čakala, lebo moja mama si ma z pôrodnice neodniesla domov, odniesli ma zdravotné sestry do dojčenského ústavu a tam som strávila svoj prvý rok života. Strach zo samoty mi odvtedy zostal, nikdy sa ho nezbavím, mám ho vpitý do každej cievy a do každého nervu a vedome i podvedome hľadám akékoľvek teplo a akúkoľvek prítomnosť. Už je to štyridsať rokov, bezmála, ale pre mňa je to, ako včera. Na dlhý čas som tú informáciu vytesnila, akoby sa ma netýkala, akoby bola nepodstatnou, akoby bolo treba obrátiť list, akoby bolo lepšie nevracať sa k tomu. Ale čím som staršia, tým častejšie hovorím o detstve, tým sú mi spomienky naň zrozumiteľnejšie a vzácnejšie.

Pred rokmi som mala vzťah s Cypriánom. Čisto platonický, lebo on bol mních a navyše toho veľa nenarozprával. Teraz je to iné, lebo Štefánik je chlap, so všetkým, čo ku chlapovi patrí. Sny o ňom bývajú iné, ako s Cypriánom. Sú farebnejšie, kvavejšie, celkom ako červené maky, ktoré vyrástli na frontoch po vojne. Niekedy sa zobudím a pamätám si poslednú vetu, čo som mu povedala, keď som kráčala za ním, alebo keď sa obrátil a usmial, alebo keď mi kostnatou rukou zovrel zápästie. 'Kedy ťa znova uvidím?' To je ona. 'Kedy ťa znova uvidím, Milan?' 

Nebola som jediná, ktorá sa ho to pýtala, ale on nikdy nepovedal pravdu. 'O mesiac, o týždeň, o pol roka, drahá...' Nikdy nepovedal nikdy. Nebol krutý ani chrapúnsky. Mal vlohy pre pátos a veľké gestá. Ako vtedy, keď mu Mária Newmanová, jeho pražská snúbenica vyčítala, načo jej kúpil zlatý prsteň, keď chudák nemá ani na slanú vodu. Vzal jej ho teda a bez slova hodil do kanála. Vybavené.

Ešte neviem, ktorá z kapitol bude prvá, ani nemám napísanú prvú vetu, hoci je najdôležitejšia z celého románu. Ale dnes ráno, keď som otvorila oči a uvedomila si, že začal posledný mesiac pred mojou štyridsiatkou, zazdalo sa mi, že počujem Milanovu odpoveď: 'Až prejde sto rokov, láska.' O rok v máji bude sto rokov, od jeho smrti. V máji odovzdám rukopis, aby bol Generál na pultoch včas. Potom ma opustí, ako ma opustil Cyprián, ako ma opustil každý môj film a každá báseň a obraz a poviedka, ako ma opustilo detsvo. A ja budem o to bohatšia, ako som bohatšia o skúsenosť, ktorú by žiadne dieťa nemalo podstúpiť. Ale bohvie... možno sa práve z veľkej bolesti rodia naše veľké sny.

V kolísavom svetle petrolejok bolo vidno detskú rakvu. Nemohlo v nej byť väčšie, než trojročné dieťa. Ani nebolo. Mal niečo vyše tri roky, ten chlapček s mesačnými vlasmi. Apenko sa stratil v pracovni, nevyčkal, pohľadal matričnú knihu, nalistoval tri roky dozadu a našiel svojho syna. Fedor Bohuslav. Riadok v strede stránky. Na koniec riadku napísal krížik a za ním dátum 9. júla 1886.

         Mamička plakala, až sa zadúšala. Motala sa po izbe a žiaden kút jej nebol dobrý, lebo v žiadnom nečakalo to dieťa, obe ruky zatínala v päsť a mykala nimi ako smiešnymi kladivami, k hrudi a dolu. Nemala vzduch a nemala dôvod vdýchnuť ho, aspoň tak sa jej to javilo, lebo toto bolo prvé dieťa, čo jej umrelo a nik ju nepripravil na ten pocit bezodného zúfalého prázdna. 

         Vincko ju chcel potešiť, ale nevedel to. Šedivé, tuho zapletené  vrkoče mal omastené bravčovým tukom, ako nosily všetci sedliaci roztrúsení po kopaniciach.

         “Aj môjmu bratovi, včera nad ránom, dve! Dve! Menší tiež odrastneý, už behal!” Zobral rakvičku za jeden koniec a jeho syn za druhý. Nevážila skoro nič. “Kiahne sú také, pani farárka.”

         Babka Kubovička im ukázala dopredu.

         “Napredok s ňou, tam je najzimšie.”

         Drevená dlážka zavŕzgala. Slúžka zastavila hodiny, aby netikali a potom zakryla zrkadlo bielym pláteným uterákom.

         Vincko nakukol cez medzeru do zadnej izby, na posteľ zastretú riedkou ľanovou záclonou.

         “Mám ešte jednu, povedzte im, Kubovička.  Pre hentoho väčšieho bude akurát.”

         Kubovička vošla do medzery, postavila sa medzi Milana a smrť. Zastrela Vinckovi výhľad a odstrčila ho jednou kostnatou rukou, na ktorej visela koža ako priveľké háby.

         “Nebude treba, Vincko.”

         “Veď aj ten má kiahne! Nemá? Veď má!”

         Mamička sa nahla nad Milana a sňala mu z čela obklad. Každé jedno miesto na drobnej detskej tvári bolo pokryté strašnými vyrážkami, jedna vedľa druhej, nahusto, ako odporná kvasiaca čierna huba. Šesťročné dieťa chrapčalo v horúčke, dýchalo, akoby oralo zamrznutú zem.

         Mamička vyžmýkala handrový obklad.

         Otvoril oči a zbadal hojdať sa jej tvár nad sebou. Bola neostrá, nekonkrétna.

         Položila mu látku na tvár. Aj oči zakryla.

         Cez bielu riedku handru videl Milan predmety, ako v dusivej hmle.  Počúval svoj dych. Vo zvláštnej neostrej belosti zvuky mäkkli, akoby padali do duchny.

Kolovrátok sa rozbehol.  Rytmicky, neúnavne, upokojujúco. Koleso sa krútilo a kúdeľ medzi Mamičkinými prstami sa meníla na niť. Tiekla jej medzi palcom a ukazovákom, napnutá a pevná. Napnutá a pevná.  Pravdidelný pohyb rúk a tok vlákna ju upokojil. Už nikdy sa nestratí bolesť a tá vráska, prvá medzi ostatnými, čo ešte iba prídu, sa natrvalo usadila v línii zamatového líca. Hruď mala prázdnu, akoby jej hrobári odniesli v tej malej rakvičke srdce.

         Milan sa prepadol do snov blízkych smrti, balansoval na šnúre, vo výške, ako zvyknú cirkusanti. Roztiahol malé rúčky a kráčal po tom vlákne. Robil to celkom hravo, z ničoho nemal strach. Videl udalosti, ktorým nemohol rozumieť a ktoré sa stali dávno pred jeho narodením a potom také, ktoré sa stanú, keď umrie.

         Prežil kiahne. Nikdy to nikomu nemusel rozprávať, lebo mu zostali v tvári krátery, hlboké jamky okolo nosa, na čele, brade i lícach.

         “Aký som škaredý!” povedal babke Kubovičke, keď sa vystrábil a vypýtal si zrkadielko. “Nikdy sa neožením!”

         Nechali ho v posteli, dokedy mohli. Ale Apenka neprekabátili, Apenko zbadal, že je zdravý, dosť zdravý, aby vládal sedieť v kostole.

         Celá dedina, roztrúsená po kopaniciach, bola každú nedeľu v kostole. Služby Božie vysluhoval Apenko precízne a dal si záležať, aby boli únavné. Nebol už najmladší, mal štyridsať rokov, ale krok mal rezký a oči videli bez okuliarov.

         Kontroloval z kazateľnice, či ho všetci do nohy počúvajú. Sedliaci sedeli alebo stáli, rozdelení, ako sa patrilo. Vydaté ženy v laviciach, nevydaté pod oltárom, mládenci na boku, ženatí a starí chlapi na chóre. Uprostred ich ľanových a čiernych a vyšívaných kepeňov pôsobila hŕstka farárovej rodiny akosi nepatrične.

         Mamička si zabudla sňať z ukazováka náprstok a hanblivo skryla ruku do záhybu sukne. Staršie aj mladšie deti usadila okolo seba, celkom ako kvočka. Mala veľké brucho, akoby mala pod tými šatami handrovú loptu. Ale nemala tam loptu. Čakala dieťa. Znovu. Zakaždým, keď čakala, modlila sa, aby ju novorodenec neposlal na druhý svet. Lebo aj to sa stávalo. Často sa to stávalo.

         “Boh chce od teba, aby si robil, iba čo vládzeš. Buď každý jeden čestný sám k sebe a poctivý pred Pánom a pracuj pre dobro tých, čo sú okolo teba. Amen.”

         Ľud tiež povedal Amen. Aj desaťročný Milan. Bol vychrtlý a bledý, oblečený v nohaviciach a upätom kabátiku, z ktorého vlani vyrástol starší brat. Ešte dobrých desať rokov bude hovoriť v kostole amen, a toľko isto bude nosiť oblečenie po bratovi. Potom už nikdy. Potom sa Boh z jeho života stratil a nevrátil sa nikdy, ani keď ho Milan hľadal, ani keď ho vyzýval.

         Mamička mu položila dlaň na vlasy a on sa natočil tak, aby mal jej dlaň s náprstkom na tvári, aby mohol vdýchnuť vôňu jej zápästia, kde  pulzovala modrastá žilka.

         Za kostolom sa tiahli zorané políčka a za nimi listnaté lesy, v ktorých žili iba divé prasatá a vysoká. Kedysi, azda pred dvomi storočiami, v nich žili aj vlci, ale tých postrieľali na kožušiny, postrieľali ich do jedného. 

         Vždy po omši bežal Milan za chlapcami z dediny, za chlapcami oblečenými v širokých konopných nohaviciach, rozstrapkaných na koncoch, stiahnutých okolo pása zauzlenou šnúrou, ktorá sa just nedala rozviazať, keď potreboval ich majiteľ rýchlo čúrať.  Bežal za  chlapcami, ktorých v živote nemalo nič čakať, iba robota na zdedenom políčku, nedeľné lužby Božie a manželka, vybratá z rovnako malých dievčat, ktoré sedávali v škole na opačnej strane ako chlapci, ktoré nenosili nohavice a nikto im neprezradil, že jedného dňa začnú menštruovať. Milan bežal za chlapcami, lebo boli zaujímaví a zábavní, dokázali chytiť a rozrezať žabu ukradnutým nožíkom z kredenca, chytiť si nos dvoma prstami a vysmrkať sa na zem, alebo vybrať vtáčie hniezdo a vypiť vajíčka ako dajaká kuna, vedeli chytiť cvrčka a vopchať ho do krabičky, alebo myš, držať ju ešte živú za chvost a dráždiť jej zvíjajúcim sa telom zablšené dedinské mačky. Vedeli hádzať kamene do vrán, ba im aj zlomiť krídlo, vedeli hnať husi a poznali svoj šarag medzi stovkami iných, vedeli šibať kravu, aby šla tam, kam chceli a vedeli si ľahnúť pod jej brucho a nadojiť si mlieka rovno do úst, zväčša pokrytých oparmi, alebo modrých po fackách. Bežal s nimi po omši na cintorín, čo bol hneď nad kostolom a pil s nimi vodu z cintorínskej studne. Potom mu povedali, že tá voda je pokazená od mŕtvol, čo sa rozkladajú pod zemou a jemu to nevadilo, lebo ju pili aj chlapci a prežili. Nie všetci prežili. Niektorí umreli. Milan to vedel prvý, lebo Apenkovi to prišli povedať hneď, ako niekto dodýchal. Deti zomierali často, zomierali pre hocakú príčinu a zomierali aj bez príčiny. To Milan vedel, lebo skoro aj sám umrel.

         Snoril pre tých chlapcov v premrznutej kuchyni, nad ránom na svitaní, kým ešte Mamička spala, aj babka Kubovička spali, vtedy snoril okolo vyhasnutej peci v tme pred brieždením, uchmatol hrudu masla, alebo nožičky klobásky, alebo bravčové, zaliate v huspenine, alebo studené husacie stehno v masti, chránené pred myšami pergamenovým papierom zaťaženým pekáčom.

         Dedinskí chlapci v zime mrzli a hladovali. On nemrzol, nie často a nehladoval vôbec. Musel pre nich kradnúť potajomky, lebo Apenko by sa hneval.

         “Nemôžem nakŕmiť všetkých”, povedal by.

         Ale Milan nechcel nakŕmiť dedinu, iba chlapcov, s ktorými sa hral a ktorých potreboval, lebo boli piliermi jeho detského sveta.

         Prekročil drevo na kúrenie a kýbel s pomyjami, s korisťou pod kabátom sa rozbehol dolu kopcom. Vošiel cez nezamknuté dvere do nízkej chyže s dlážkou z udupanej hliny, kde to voňalo husím perím, zemou a dusenou kapustou, s otvoreným ohniskom v kúte, a bez slova položil jedlo na kraj kuchynského stola.

         “Milanko, načo si to… Čo my nemáme?” 

         Nedával im almužnu, kupoval si vstupenku do ich sveta, do sveta sedliackych synov, ktorý bol jednoduchý a tá jednoduchosť ho upokojovala, i keď sa ho netýkala, nebola mu určená a nebol by si ju vybral, ani keby niekedy na výber mal.

         Potom, neskôr, keď pil cejlónsky čaj v londýnskom hoteli, alebo keď obratnými prstami šnuroval milenke korzet pod hodvábnymi šatami, alebo keď skúmal kvalitu kaviáru na striebornej tepanej lyžičke, myslel na tých chlapcov a tú kuchyňu a to studené mastné stehno v papieri.