NAHÝ PREDO MNOU

Nahý predo mnou, vždy keď si sadnem za počítač. Chcela by som povedať, keď chytím do ruky pero, ale pera sa už takmer nik nechytá. Ani v banke už nechcú podpis atramentom, stačí im virtuálna čmáranica. 

Minule som bola v Ikare, hovorila som Gabike a Valike o Milanovi. Boli z toho celé preč. Ty ho voláš Milan? No, volám. Ako mu mám hovoriť? Generál? Alebo pane, ako sa patrilo v časoch, keď žil?  Štefánik mu nechcem hovoriť, priezviskom sme na seba pokrikovali na základnej, keď sme chceli vyjadriť, že nie sme a nebudeme kamoši. Solčanská k tabuli! Keď som to počula, vedela som, že dostanem štvorku. Prinajlepšom. Boli učiteľky, čo nevedeli, že som Mariana. Slovenčinárka to vedela a tak som dostávala jednotky. Moje slohy čítala nahlas celej triede, aby videli, ako má vyzerať sloh. Beňo to raz nevydržal a zahučal, že som to niekde opísala. Zalial ma oceán krivdy. Keby som vtedy mohla, položila by som život za svoju pravdu. Dnes už by som život za sloh nepoložila. Asi sa mi zmenili hodnoty. 

Milan je so mnou už roky. Neviem koľko presne, dlho.  Náš vzťah začal romanticky, ako každý vzťah, kde si ľudia o sebe robia ilúzie. O Milanovi som mala samé ilúzie. Mám jeho fotku, každý ju má, ako sa díva kamsi za fotografa, rovný ako jedľa, vysoký, tvár ako žehlička, ústa v úsečke, pohľad otvorený.  Celý je čiernobiely, uniforma vyzerá, ako jeho koža. 

Za tie roky, čo sme spolu,  už viem,  že nie je vysoký. Dnes by sa do jeho uniformy nenasúkal dvanásťročný chlapec. Tvár mal bledú, s presvitajúcimi žilami na čele, okolo nosa a líc rapavý, koža zjazvená po pravých kiahňach. Takmer nemal pery, ale žiadnej to nevadilo. Aké bolo bozkávať ho? Boli vôbec chvíle, keď myslel na milenku? Alebo sa túlal po hviezdach, s očami dokorán, telo na tele manželky iného, ešte vlhký tmou a telesnými šťavami. Keď mu rozopla košeľu, musela vidieť, že je hladký ako decko, aj taký útly, strašne chudý a bledý. Telo mal tvrdé,  pružné, schopné  vyliezť a zliezť Mont Blanc dohromady šesť krát a neumrieť tam. Brucho preťaté strašnými jazvami po operáciách. Takmer ho vypitvali. Už mu nemali čo vyrezať. Koľko času mi ostáva, musel sa pýtať hviezd. Díval sa do tvárí starcov a vedel, že ich koniec sa ho netýka. Aký život chcete žiť, doktor Štefánik? Krátky, povedal by. 

Píšu mi ľudia, myslia to dobre,  či som čítala hentakú a ešte hentakú knihu a článok a recenziu a konferenčný príspevok. Čítala som všetko, čo existuje a dá sa prečítať. Videla som jeho tvár na každej fotke. Ale to nie je dôležité. Nie je to také dôležité, ako vedieť, s kým sa miloval prvý raz, čo mu bolo smiešne, čo mu chutilo, či bol sedmospáč, kedy si zbadal prvý šedivý vlas, či vedel spievať, či zabil človeka a keď to spravil, či sa pomodlil. Či plakal nahlas, alebo ticho, či zarezal sliepku, či pobozkal Kraska, alebo mu iba písal, že mu posiela sladké hubičky. Či mu voňali konvalinky, či sa holil sám, britvou, akú veľkú mal nohu, či si neohrýzal nechty, akú polohu mal najradšej, prečo si myslel, že ženy nemajú mať volebné právo a demokracia je idiotský nápad, či chrápal, či sa otca bál, či zastrelil jeleňa, či mu chutilo byť vnútri vydatej ženy, či miloval snúbenicu, lebo bola princezná, alebo preto, lebo sa utopil v jej očiach. Či myslel na mňa, niekedy, keď bol sám. Či sa díval na nebo, vedomý si relativity času a predstavoval si, ako o ňom píšem.  

Čo len prekrista napíše, myslel si si. Mám to ťažké, Milan.  Nebol si písavý typ, nenechal si mi žiadne memoáre, žiaden puntičkársky denník, okrem toho úsečného z Ekvádoru. Chvalabohu, že si odkladal listy, všetky, čo ti kedy prišli. Väčšina je však po francúzsky, väčšina tých zaujímavých, ide ma poraziť. 

Ja a Milan. Mať ho. Ohmatávať, prejsť rokmi ako dverami... Otvorila som ich sto tridsať sedem, kým som uvidela, ako sa narodil. Mamička, hovoril často. Vykal jej i tykal, ako kedy, ako boli sami, ako  si ukradol chvíľku jej času. Celý život bola tehotná, rodila ako čerešňa, odkedy dospela,   každý druhý rok. Farár luteránsky, nedal jej pokoj. Počať dieťa, vynosiť, porodiť, dojčiť, počať, vynosiť a tak ďalej, dvanásťkrát. Dvanásťkrát. Kedy si ukradol chvíľku pre seba? Keď pochovala niektoré dieťa, možno siedme v poradí. Vtedy sa spravil okolo jej sukní pľac, vtedy mu patrila. 

Sto dverí otvorím, kým ho uvidím umierať. Počkaj ešte, chcela by som mu povedať. Rozumiem ti, som ako ty. Tiež mám tridsaťosem rokov. Žena, keď mala vtedy tridsaťosem rokov, bola stará. Patrilo sa, aby mala zo desať detí a hádam aj vnúča. Ani by sa na mňa nepozrel. Na takú starú. To bolo pred rokom. Teraz mám o rok viac. Ešte pár mesiacov a budem mať štyridsať. On toľko nikdy nemal. Prekročili sme čudnú hranicu, ja a on. Teraz už na naších rokoch nezáleží. On sa mi iba sníva a ja jemu tiež.  Kým žil, ženami pohŕdal, ak sa usilovali pôsobiť ako mysliace bytosti. Zbožňoval ich, ak sa nechali milovať, bol k nim maznavo malicherný. Z mojej profesie by bol v šoku. 

Ohmatávam ho živého, aj mŕtveho a nebojím sa. Okamihom smrti prešiel polámaný, s nohami zarazenými do tela, spodná časť tela dokatovaná na nepoznanie. Nestihol ani oči zatvoriť. Na posledných fotkách nevyzerá prekvapene. Ako inak to mohlo skončiť? Pre neho aj pre nás? O kom by som teraz písala, keby neumrel? Jeho smrť už nie je krivda. Už si nehovorím, mohol ešte žiť. Nemohol. 

Je to milenecký vzťah. Prichádza a odchádza nepozorovaný. Nedá sa uchopiť, ani vlastniť. Čakám ho, vyčkávam, s prstami na klávesnici počítača. Skúšam sa rozpamätať, či sa mi s ním snívalo. Môj muž o tom nevie. :-) Vždy, keď otvorím počítač, každý deň, väčšinou ráno, keď odnesiem Ester do škôlky, keď vypijem s mužom kávu, alebo v noci, keď obaja spia a myslia si, že tiež spím. Nahý predo mnou. Ako keď sa narodil, ako keď bol s milenkou, ako keď mu rezali brucho, ako keď ho odviedli do armády, ako keď umrel a umývali ho do zatvorenej rakvy. 

Svet nemal zúžený na pľac od Košíc po Skalicu. Rovnako rád by som položil život za Slovensko ako za Francúzsko, hovoril. Niekedy hovoril, že je Čech. Keď sa mu to hodilo. Myslím, že keby sa to Milanovi hodilo, nedbal by tvrdiť, že je Japonec. Aké malicherné sú tie naše púte, tie patetické reči o národnom hrdinovi. Zasmial by sa nám. Nebláznite, poďme na kávu, povedal by. Kávu mal strašne rád. Nebláznite, ľudia. Neveril v demokraciu, lebo demokracia je vláda väčšiny. A väčšina ľudí je idiotov, hovorieval. Vidíš, to sa napríklad nezmenilo, Milan. 

Spravil by všetko, čo by len vedel, aby fašizmus neexistoval. Lebo Milan bol taký.... taký. Lebo cestoval, videl svet, bozkával sa s hnedými dievčatami na Tahiti a videl slnko očami Marockých arabov a Ekvádorských indiánov, Novozélandských domorodcov, Japonských detí a Arménskych, Alžírskych, Ruských,  prešiel svet krížom krážom, a videl, že je dobrý a krásny a keď ho nezničíme, zostane taký aj pre tých, čo prídu po ňom... Po nás...

Rakva s polámanou kostrou a srdcom v liehu. Hrob na Bradle. Niekedy tam pôjdem na svitaní. Sadnúť si čo najbližšie k pohrebnej komore a čakať, kým ustúpi jesenná hmla, prevaľujúca sa medzi kopcami.  

Neobrátim sa, ani keď budem počuť kroky.