Unesená
Idem von a odnesiem Ester do škôlky. Ťahá ma za ruku, že nemám stúpiť na čiaru. Čiary sú pritom všade. Skúšam prebehnúť cestu presne po bielych pásoch. Mám malú nohu, našťastie dokážem každú čiaru vynechať.
Idem na kávu do Kubistu. To je taká kaviareň. Niekedy tam pracujem a niekedy sa iba robím, že to robím. V skutočnosti čítam bulvár a čudujem sa...
Skoro každého herca poznám. Niektorých naozaj a niektorých iba podľa mena. Neviem, či poznajú aj oni mňa. Niekedy sa mi stane, teda skoro vždy sa mi to stane, že idem po ulici a oproti mne ide herec. V Bratislave je to normálne. Dívam sa na neho, lebo ho poznám a poznám ho, lebo som s ním točila film. A on ma nepozná. Vážne. Prejdeme okolo seba a nič. Ani ja nič, ani on. On nič, lebo takých, ako som ja, teda takých žien ako som ja, čo vyhľadajú očný kontakt a usmejú sa, je mnoho. Ja nič, lebo chápem, že si ma po tých rokoch nepamätá. Lebo ma na tej ulici nečaká. Lebo mám slnečné okuliare, aj keď nesvieti slnko. To mám dioptrické. Nebaví ma stále si ich vymieňať za číre. Občas tak sedím aj v kine. Robím sa, že nič, a keď zhasne svetlo, rýchlo si nasadím slnečné okuliare, aby som videla prečítať titulky. V duchu si vyčítam, že som si zabudla tie normálne a celý film, celé dve hodiny, sú mierne oranžové a tmavé. Môj muž mi to nevyčíta v duchu, ale nahlas...
Teraz plynú dni inak, ako pred rokom. Pred rokom sme mali pred sebou ešte stále dobrú polovicu nakrúcania Únosu a ja som zaspávala, aj sa budila so strachom, že sa môže čokoľvek stať. Že nedotočíme... Film je krehké umenie. Niekedy mi pripadá, akoby bol z čudného tenkého skla. Stačí neudržať balans a zostanú iba črepy...
280 000 divákov. Myslela som si, že na slovenský film toľko ľudí jakživ nebude zvedavých. No, to som si myslela. Ale bolo...
Moje filmy, to je... to je pre mňa čosi, čosi viac než práca a menej než láska. Potreba byť. Potreba zhmotniť myšlienku, stvárňovať ideu. To sú silné slová a vlastne sú akoby nepatričné, nie? Čo môžem robiť iné? Za každý svoj film sa bijem, až ma bolí duša a niekedy aj hrdlo, keď kričím. Čítam svoj scenár, znova a znova a nikdy nie je dokončený. Je živý, mení sa, prepisuje sa sám od seba, nečaká na mňa a ani o mňa nedbá. Postavy ožívajú, konajú a myslia a nútia ma, aby som ich milovala. Kladné aj záporné, malé aj veľké. Mám ich za chrbtom. Majú mená, ktoré som im dala a preto som ich mama. Iba matka smie pomenovať... Majú svoj pach a črty tváre, viac či menej konkrétne. Keď vyberám hercov, tých konkrétnych ľudí, postavy sa krútia, skrúcajú, protestujú. Niektorých hercov odkopnú, tie postavy samy. Neverili by ste! Privolajú si na pomoc Boha, alebo ja neviem kieho ďasa, ale čosi spravia, lebo odrazu tí herci zavolajú produkcii, že majú kolíziu termínov, alebo chrípku, alebo problém s honorárom. Preobsadím. Postava sa upokojí a postupne sa stratí v inej tvári, k tej, čo teraz o nej píšu v bulvári... Dokonané jest.
Ráno pijem kávu s mliekom. Najradšej som, keď prší... Vtedy sa rodia myšlienky, povzbudené hlukom áut a kávovaru a hrmotom z kuchyne... Najšťastnejšia som, keď píšem. Keď je celý film iba kaviarenský blábol, iba taká myšlienka, iba taký nápad, iba také: "... no, chcela by som natočiť taký film, že...". Únos som vlastne nikdy nechcela točiť... Nikto so zdravým rozumom by nechcel. Ale sú také veci, neviem, či sa vám to niekedy stalo... Mne sa to teda stáva... Že film si vyberie režiséra, celkom tak, ako si postava vyberá herca. Celkom tak.
Keď dotočím film, som strašne unavená. Trasú sa mi nohy, mám zopár kíl hore (jedlo na pľaci fakt nie je reprezentantom správneho modelu stravovania) a pocit, že je všetko stratené. Nič, ale celkom nič sa už nedá zmeniť. Nakrútený materiál je jediné, čo zostalo z mesiacov a rokov trápenia. Tých pár dát na disku. Potom si sadnem do strižne a začne sa diať čosi veľké. Tá hŕba chaosu nadobúda tvar. Ondro vedľa mňa sústredene hľadí na monitor a štíhle prsty mu behajú po klávesnici. Ubieha deň za dňom. Z hmly sa vynára forma. Najradšej som, keď sa ma nikto nič nepýta. Ale pýtajú sa stále. Občas dokonca zakopú na dvere strižne a strčia dnu hlavu a niektorí aj telo. "...Striháte? No dobre, strihajte. Aké to bude?" Aká je správna odpoveď? To ma na škole nenaučili, moji pedagógovia myslím, moji učitelia, moji profesori, ktorých som milovala. "...Nó, veď uvidíte... Dúfame, že dobré. Potom mi poviete, po premiére, dobre?" Ale to je lož. Po premiére nech mi nikto nič nehovorí. Po premiére si svoje dobré rady môžu strčiť...
Potom, po niekoľkých mesiacoch, máme s Ondrom film. Iba my dvaja. Nikto ho ešte nevidel. Iba my dvaja. Iba my vieme, že sme urobili všetko, všetko na svete, všetko, čo sa dalo. Ideme domov a v noci si voláme. "... Podľa mňa je to dobré..." Potom to ukážeme prvým dvom - trom ľuďom. Čakáme, čo sa stane. Pijeme kávu na prízemí a odrátavame v duchu minúty v kinosále. Potom zbadáme bledé tváre vyjsť a vieme, na čom sme. Nemajú slov, idú sa napiť vody a vyčúrať. Máme film.
Potom ten hluchonemý obraz dostane zvuk. Herci začnú rozprávať, davy hučať. Potom príde Vlado a napíše hudbu. Neviem prečítať noty, tak sa so mnou rozpráva ako Hernando Cortés s Aztékmi. Pocitovo. Rukami nohami.
Posledný krát v živote vidím film na kontrolnej projekcii, tri dni pred premiérou. Sama v kinosále. Vidím zhmotnenú myšlienku, ideu, podstatu toľkého čakania, trápenia a bolesti. Pípne mi esemeska, píše mi Krstná, že čo si oblečiem na premiéru a aby som sa nezabudla očesať, lebo chodím ako álmoška. Neviem čo je to álmoška, ale asi niečo strapaté.
Vyjdem z kinosály, nákupné centrum bzučí. Okolo mňa chodia ľudia s igelitkami.
Na plagátoch je ukrižovaný David Hartl. Bála som sa, že mu vykĺbime ramená, keď sme ho fotili. Ale je mladý, mladý človek vydrží ako jeden kôň.
Chce sa mi spať, ale nemôžem, musím ísť pre dcéru do škôlky. Niečo sa skončilo. Akoby... vzťah, alebo hypotéka, alebo priateľstvo, alebo... Akoby ktosi umrel, ale iba teraz, iba včera a akoby ešte nebol koniec. Pred pohrebom. Pred premiérou sa cítim ako pred pohrebom.
Po premiére bol kar. Nemohla som nič jesť ani piť, bola som najbližšia rodina... Odišiel odo mňa, môj film, moje dieťa. Už nikdy si ho nepozriem. Po rokoch naň zabudnem. Budem si pamätať iba tie skromné chvíle smiechu v daždi, v studenom mrholení a radosť z konania čistých a
zmysluplných vecí.
Dokonané jest... :-)
Idem na kávu do Kubistu. To je taká kaviareň. Niekedy tam pracujem a niekedy sa iba robím, že to robím. V skutočnosti čítam bulvár a čudujem sa...
Skoro každého herca poznám. Niektorých naozaj a niektorých iba podľa mena. Neviem, či poznajú aj oni mňa. Niekedy sa mi stane, teda skoro vždy sa mi to stane, že idem po ulici a oproti mne ide herec. V Bratislave je to normálne. Dívam sa na neho, lebo ho poznám a poznám ho, lebo som s ním točila film. A on ma nepozná. Vážne. Prejdeme okolo seba a nič. Ani ja nič, ani on. On nič, lebo takých, ako som ja, teda takých žien ako som ja, čo vyhľadajú očný kontakt a usmejú sa, je mnoho. Ja nič, lebo chápem, že si ma po tých rokoch nepamätá. Lebo ma na tej ulici nečaká. Lebo mám slnečné okuliare, aj keď nesvieti slnko. To mám dioptrické. Nebaví ma stále si ich vymieňať za číre. Občas tak sedím aj v kine. Robím sa, že nič, a keď zhasne svetlo, rýchlo si nasadím slnečné okuliare, aby som videla prečítať titulky. V duchu si vyčítam, že som si zabudla tie normálne a celý film, celé dve hodiny, sú mierne oranžové a tmavé. Môj muž mi to nevyčíta v duchu, ale nahlas...
Teraz plynú dni inak, ako pred rokom. Pred rokom sme mali pred sebou ešte stále dobrú polovicu nakrúcania Únosu a ja som zaspávala, aj sa budila so strachom, že sa môže čokoľvek stať. Že nedotočíme... Film je krehké umenie. Niekedy mi pripadá, akoby bol z čudného tenkého skla. Stačí neudržať balans a zostanú iba črepy...
280 000 divákov. Myslela som si, že na slovenský film toľko ľudí jakživ nebude zvedavých. No, to som si myslela. Ale bolo...
Moje filmy, to je... to je pre mňa čosi, čosi viac než práca a menej než láska. Potreba byť. Potreba zhmotniť myšlienku, stvárňovať ideu. To sú silné slová a vlastne sú akoby nepatričné, nie? Čo môžem robiť iné? Za každý svoj film sa bijem, až ma bolí duša a niekedy aj hrdlo, keď kričím. Čítam svoj scenár, znova a znova a nikdy nie je dokončený. Je živý, mení sa, prepisuje sa sám od seba, nečaká na mňa a ani o mňa nedbá. Postavy ožívajú, konajú a myslia a nútia ma, aby som ich milovala. Kladné aj záporné, malé aj veľké. Mám ich za chrbtom. Majú mená, ktoré som im dala a preto som ich mama. Iba matka smie pomenovať... Majú svoj pach a črty tváre, viac či menej konkrétne. Keď vyberám hercov, tých konkrétnych ľudí, postavy sa krútia, skrúcajú, protestujú. Niektorých hercov odkopnú, tie postavy samy. Neverili by ste! Privolajú si na pomoc Boha, alebo ja neviem kieho ďasa, ale čosi spravia, lebo odrazu tí herci zavolajú produkcii, že majú kolíziu termínov, alebo chrípku, alebo problém s honorárom. Preobsadím. Postava sa upokojí a postupne sa stratí v inej tvári, k tej, čo teraz o nej píšu v bulvári... Dokonané jest.
Ráno pijem kávu s mliekom. Najradšej som, keď prší... Vtedy sa rodia myšlienky, povzbudené hlukom áut a kávovaru a hrmotom z kuchyne... Najšťastnejšia som, keď píšem. Keď je celý film iba kaviarenský blábol, iba taká myšlienka, iba taký nápad, iba také: "... no, chcela by som natočiť taký film, že...". Únos som vlastne nikdy nechcela točiť... Nikto so zdravým rozumom by nechcel. Ale sú také veci, neviem, či sa vám to niekedy stalo... Mne sa to teda stáva... Že film si vyberie režiséra, celkom tak, ako si postava vyberá herca. Celkom tak.
Keď dotočím film, som strašne unavená. Trasú sa mi nohy, mám zopár kíl hore (jedlo na pľaci fakt nie je reprezentantom správneho modelu stravovania) a pocit, že je všetko stratené. Nič, ale celkom nič sa už nedá zmeniť. Nakrútený materiál je jediné, čo zostalo z mesiacov a rokov trápenia. Tých pár dát na disku. Potom si sadnem do strižne a začne sa diať čosi veľké. Tá hŕba chaosu nadobúda tvar. Ondro vedľa mňa sústredene hľadí na monitor a štíhle prsty mu behajú po klávesnici. Ubieha deň za dňom. Z hmly sa vynára forma. Najradšej som, keď sa ma nikto nič nepýta. Ale pýtajú sa stále. Občas dokonca zakopú na dvere strižne a strčia dnu hlavu a niektorí aj telo. "...Striháte? No dobre, strihajte. Aké to bude?" Aká je správna odpoveď? To ma na škole nenaučili, moji pedagógovia myslím, moji učitelia, moji profesori, ktorých som milovala. "...Nó, veď uvidíte... Dúfame, že dobré. Potom mi poviete, po premiére, dobre?" Ale to je lož. Po premiére nech mi nikto nič nehovorí. Po premiére si svoje dobré rady môžu strčiť...
Potom, po niekoľkých mesiacoch, máme s Ondrom film. Iba my dvaja. Nikto ho ešte nevidel. Iba my dvaja. Iba my vieme, že sme urobili všetko, všetko na svete, všetko, čo sa dalo. Ideme domov a v noci si voláme. "... Podľa mňa je to dobré..." Potom to ukážeme prvým dvom - trom ľuďom. Čakáme, čo sa stane. Pijeme kávu na prízemí a odrátavame v duchu minúty v kinosále. Potom zbadáme bledé tváre vyjsť a vieme, na čom sme. Nemajú slov, idú sa napiť vody a vyčúrať. Máme film.
Potom ten hluchonemý obraz dostane zvuk. Herci začnú rozprávať, davy hučať. Potom príde Vlado a napíše hudbu. Neviem prečítať noty, tak sa so mnou rozpráva ako Hernando Cortés s Aztékmi. Pocitovo. Rukami nohami.
Posledný krát v živote vidím film na kontrolnej projekcii, tri dni pred premiérou. Sama v kinosále. Vidím zhmotnenú myšlienku, ideu, podstatu toľkého čakania, trápenia a bolesti. Pípne mi esemeska, píše mi Krstná, že čo si oblečiem na premiéru a aby som sa nezabudla očesať, lebo chodím ako álmoška. Neviem čo je to álmoška, ale asi niečo strapaté.Vyjdem z kinosály, nákupné centrum bzučí. Okolo mňa chodia ľudia s igelitkami.
Na plagátoch je ukrižovaný David Hartl. Bála som sa, že mu vykĺbime ramená, keď sme ho fotili. Ale je mladý, mladý človek vydrží ako jeden kôň.
Chce sa mi spať, ale nemôžem, musím ísť pre dcéru do škôlky. Niečo sa skončilo. Akoby... vzťah, alebo hypotéka, alebo priateľstvo, alebo... Akoby ktosi umrel, ale iba teraz, iba včera a akoby ešte nebol koniec. Pred pohrebom. Pred premiérou sa cítim ako pred pohrebom.
Po premiére bol kar. Nemohla som nič jesť ani piť, bola som najbližšia rodina... Odišiel odo mňa, môj film, moje dieťa. Už nikdy si ho nepozriem. Po rokoch naň zabudnem. Budem si pamätať iba tie skromné chvíle smiechu v daždi, v studenom mrholení a radosť z konania čistých a
zmysluplných vecí.
Dokonané jest... :-)
